|
|
| Chance Vought F4U Corsair |
Chance Vought F4U Corsair
Američania mali sústredené jadro svojho loďstva v Tichomorí, s údernou silou lietadlových lodí v strede mohutných námorných zväzov. Keďže nepriateľ disponoval podobnou silou, dochádzalo často k bojom mimo dostrelu diel vojnových lodí, prostredníctvom lietadiel. Takto sa vlastne tichomorská vojna stala leteckou. Vo februári 1938 vznikol na rysovacej doske tvarovo veľmi zaujímavý palubný stíhač pod americkou firmou Chance Vought Division of United Aircraft Corporation (sídlo-Stratfordu, Connecticut). Vzniklo niekoľko koncepcií, z ktorých víťazná mala označenie V-166 B. Prototyp pod menom XP4U-1 sa začal stavať po odsúhlasení 11. júna. Počítalo sa s dvojhviezdicovým 18-valcovým motorom Pratt&Whitney XR-2800-2 Double Wasp s výkonom 1471 kW (2000k). Tento motor si vyžadoval len vrtuľu Hamilton Standard Hydromatic s priemerom 4 m. Konštruktéri si dali záležať na kapotovaní motora, na regulované klapky pre chladenie motora a prídavný ťah. Azda najcharakteristickejším znakom lietadla bolo krídlo v tvare „W“. Táto koncepcia sa ukázala ako praktická a z najnovších teoretických poznatkov a meraní v aerodynamickom tuneli ako najvhodnejšia. Novinkou bolo aj použitie novej technológie spájania dielov bodovým zváraním, čím sa dosiahlo hladšieho povrchu. Výzbroj tvorili dva guľomety kalibru 12,7 mm v krídlach a dva 7,62 nad motorom. Na vonkajších častiach krídel boli umiestnené 2,35 kg bombičky o počte 20 kusov a v podlahe kokpitu bol pre ne dokonca malí zameriavací priezor. Bombičky mali byť použité proti veľkým formáciám bombardérov. Prvý zlet bol 29. mája 1940 a v nasledujúcich skúškach dosiahol Corsair rýchlosť 651,7 km/h čím sa stal najrýchlejším v USA. Avšak stále bolo čo zlepšovať. Potrebu mohutnejšej výzbroje vyriešili konštruktéri zavedením po troch guľometoch 12,7 mm v každom krídle, pričom zmizli dva guľomety nad motorom a bombardovacia výzbroj spolu s priezorom. Kabína sa posunula o 800 mm dozadu a pribudli pancierovania a kryty. Lety s týmto novším Corsairom prebehli vo februári 1941 a prvý sériový vzlietol 25. júna 1942. Nasledovné skúšky na lietadlovej lodi USS Sangamon však dopadli zle. Piloti si sťažovali na zlý výhľad z kabíny, preklápanie lietadla z krídla na krídlo a vyžadovali aj úpravu podvozku s lepším tlmením. Napriek tomu, že chyby boli odstránené a letka VF-12 precvičená na palubnú službu s F4U, bol Corsair preradený na pevninu, konkrétne na Guadalcanal s letkou VMF-124. Odtiaľ sa 13. februára 1943 vydali na svoj prvý operačný let. Nedôveru k palubnej činnosti však úplne rozptýlili piloti z VF-301, ktorí absolvovali mnoho úspešných štartov a príletov z lode USS Gambier Bay v apríli 1944. Od tohto času neboli s Corsairami problémy. Súčasne s F4U-1, ktoré vyrábali viaceré továrne sa montovali aj stroje FG-1A, určené len na pozemné letiská, ktoré nemali sklápacie krídla a pristávacie háky. Samozrejme, keďže vývoj neustále pokračoval, a tak sa od 689. stroja F4U-1 začala vyrábať nová verzia F4U-1A, líšiaca sa od predošlej vypuklým krytom kabíny. Neskôr sa do verzie 1A inštaloval nový motor R-2800-8W o výkone až 1654 kW. 200 kusová séria F4U-1C mala výzbroj štyri kanóny 20 mm. Ďalším pokračovaním bola verzia D opäť so šiestimi guľometmi, s dvoma bombovými závesníkmi a centrálnym závesníkom pre prídavnú nádrž alebo ďalšiu bombu. Posledné stroje tejto verzie mohli niesť pod krídlami osem 127 mm rakiet. Počty vyrobených kusov doterajších verzií sa začali zvyšovať. Materská firma Vought-Sikorski (Statford) vyrobila 4 699 kusov piatich verzií F4U-1, subdodávateľ Goodyear Aeronautical Corporation (Ohio) 4 007 kusov verzií FG-1, FG-1A, FG-1D s nesklápacími krídlami a Brewster Aeronautical Corp. (Long Island) 735 strojov F34-1. V roku 1943 však vyšla nová verzia Corsaira pod označením F4U-4, s viac ako 3 000 uplatnenými zmenami. Tou hlavnou bol motor R-2800-18W s výkonom 1522 kW (2070k), so vstrekom vody dosahoval výkon dokonca 1801 kW (2450k) čím sa maximálka posunula až na 717 km/h. Ďalšou viditeľnou zmenou bola nová štvorlistová vrtuľa s priemerom 4,01 m, nové vybavenie kabíny, či vstupný otvor ku karburátoru. Aj F4U-4 mala viacero variánt, líšiacich sa výzbrojou (F4U-4B,F4U-4C - 4 kanóny M3 20 mm -296 kusov) prípadne inštaláciou rádiolokátorov pre nočné stíhanie(F4U-4N, F4U-4E), alebo pre prieskum (F4U-4P). Použitie lietadiel Corsair v Pacifiku malo väčšinou len svetlé stránky. Štatistiky uvádzajú 64 051 operačných letov, 2 140 zostrelených japonských lietadiel pri vlastnej strate 189. V Pacifiku boli okrem letectva USA využívané aj Novým Zélandom. Informácie o počte ich strojov sa však líšia. Jeden prameň tvrdí o počte 237 kusov troch verzií, druhý zdroj až o 425 strojov, ktorými boli vyzbrojených 13 squadron (1944). Ale najväčším zahraničným užívateľom Corsaira bola Veľká Británia. Britovia prejavili záujem o celkovo 95 kusov F4U-1B (Corsair Mk.I), 510 kusov F4U-1A (Corsair Mk.II), 430 kusov F3A-1D (Corsair Mk.III) a 977 strojov FG-1D (Corsair Mk.IV). Avšak všetky (od verzie Mk.II), ktoré slúžili na lietadlových lodiach, museli byť upravené skrátením rozpätia krídel o 360 mm, keďže sa do hangárov v lietadlovke nezmestili. Skončením vojny sa okamžite skrátili počty vyrábaných strojov, takže z pôvodne objednaných F4U-4 vyrobili približne tretinu. Posledný 2 356 kus 1. augusta 1947. Ale pokračovanie rodu zabezpečila verzia F4U-5, s prototypom XF4U-5 s motorom R-2800-38W. Výzbroj obsahovala štyri kanóny kalibru 20 mm. Z tejto verzie sa vyrobilo celkovo 568 kusov, z toho 214 stíhacej F4U-5N s rádiolokátorom, a ďalších 101 malo vyhrievané nábežné hrany krídel. V konflikte v Kórei bola zavedená bitevná verzia F4U-6. A posledná verzia F4U-7 bola určená pre francúzske námorníctvo. Pôsobili v Indočíne, Sueze a Alžírsku ešte v roku 1963 a v roku 1964 ukončili činnosť. V menšom počte slúžili aj v letectve Salvádoru, Hondurasu a Argentíny. Letectvo USAF ich vyradilo v júny 1957.
Parametre platné pre F4U-1D
Rozmery
Rozpätie : 12,48 m
Dĺžka : 10,17 m
Výška : 4,58 m
Nosná plocha : 29,17 m²
Hmotnosti
Prázdna : 4 074 kg
Max. vzletová : 6 350 kg
Výkony
Motor : dvojhviezdicový 18V Pratt&Whitney R-2800-8W poháňajúci trojlistovú vrtuľu Hamilton Standard Hydromatic s priemerom 4 m (neskôr štvorlistová 4,01 m)
Max. rýchlosť : 671 km/h (vo výške 6 100m)
Cestovná rýchlosť : 510 km/h (vo výške 6 100m)
Dolet : 1 633 km
Dostup : 11 300 m
Stúpavosť : 15,8 m/s
Výzbroj
6 x guľomet Browning MG 53-2 kalibru 12,7 mm v krídlach (375 až 400 nábojov na zbraň)
8x neriadené rakety HVAR kalibru 127 mm
450 – 1800 kg púm (podľa výzbroje s HVARkami alebo príd. nádržami)
-Jacq-
|
|
Ratings |
|---|
Rating is available to Members only.
Please login or register to vote.
No Ratings have been Posted.
|
|
|
Přihlášení |
|---|
Registrace Klikni zde pro registraci.
Zapomenuté heslo? Požádejte o nové zde..
|
|
|
v6.00.203 © 2003-2005